Ako zažiť chuť obdobia Edo? Jedine návštevou rozmanitej záhrady plnej krásnych zákutí.
Pri návštevách Japonska som navštívil aj hlavne mesto Tokio. A kam inam by mohli viesť moje kroky, ako do záhrad, ktorých je v tomto meste viac než dosť. Zobral som to teda pekne po poriadku. Vybral som si záhrady, ktoré boli výnimočne z hľadiska ich veku a kultúrneho dedičstva. Jednou z nich bola záhrada Kyu-Shiba-rikyu.
Tento skvost sa nachádza v lokalite Mionato, čo je jedna z 23 častí hlavného mesta Japonska. Záhrada patrí k dvom zachovalým záhradám z obdobia Edo v modernom Tokiu. Považuje sa za najkrajšie navrhnutú záhradu mesta. Kedysi patrila cisárskej rodine, no momentálne je verejne prístupná.
Rozrastajúce sa mesto ohraničilo aj tento kúsok zelenej oázy. Pred mnohými rokmi bola záhrada súčasťou Tokijskeho zalivu, no postupom času ju zastavaná plocha mesta úplne odrezala od oceánu. Jazero, ktoré sa nachádza v strede záhrady, bolo kedysi prepojené s oceánom. Striedal sa tu príliv a odliv. Dnes je to už len spomienka na dávne časy. Jazero sa stalo sladkovodným, no na kráse mu to neubralo. Ostal tu len prívodný kanál a malá tabuľka, ktorá je pripomienkou toho, že tu v minulosti bola slaná voda.
Hlavným prvkom záhrady je jazero, ktorého rozloha je okolo 9000 m². V jazere sa nachádzajú štyri ostrovčeky, ale iba dva sú prístupné prostredníctvom mostov.
Najväčší ostrov, ktorý sa vola Nakajima , sa nachádza v strede jazera. Pri jeho výstavbe boli stavitelia inšpirovaný čínskym kopcom večnej mladosti. Sú na ňom umiestené veľké kamenné bloky a vysadené krásne tvarovane borovice. Práve pri mojej návšteve ich prestrihávali.
Na ostrov Nakajima sa dá dostať z dvoch strán. Jeden z mostov je drevený a druhý je kamenný.
Pohlaď do záhrady cez kamenný most a scenéria za ním bola navrhnutá a postavená tak, aby pripomínala jazero Seiko v Číne.
V pozadí mosta je vidieť aj jeden z menších ostrovčekov nazývaný Ukishama. Taktiež je vysadený borovicami, ktoré sa nakláňajú nad vodou.
V záhrade sa nachádzajú dva umelo vytvorené kopce, z ktorých bol jedinečný pohľad na celu scenériu. Vybral som sa teda naň.
Po výstupe na kopec sa mi naskytol krásny pohľad na kvitnúcu sakuru a rozkvitnuté pivónie.
Fascinovalo ma, ako šikovne si poradili s ochranou pivoniek. Umiestnili nad ne dáždniky, aby ich ochránili pred dažďom a predĺžili ich kvitnutie.
Chodník, tiahnuci sa popri vode, ma vťahoval hlbšie a hlbšie do útrob záhrady v očakávaní, čo tam ešte objavím.
Na konci chodníka som sa dostal k peknému mostu. Bol to jeden veľký kus kameňa, ktorý pôsobil dosť stabilne a mohutne. Hneď som začal premýšľať, ako ho sem v tej dobe mohli osadiť. Dôležite však je, že ma udržal 🙂.
Po ceste k východu ma čakalo ešte par pekných miest.
Na konci záhrady bola postavená veľká pergola, po ktorej sa ťahala vistéria plná visiacich kvetov. O ich prenikavej vôni asi netreba ani písať 🙂.
